Čo robiť, aby sme naučili predškoláka upratovať?
Predovšetkým si musíme uvedomiť, že naša definícia uprataného hracieho kútika alebo izby sa líši od detskej – učiteľ alebo rodič chápe poriadok inak ako dieťa.
Pre dospelého znamená upratanie po hre zvyčajne uloženie hračiek do krabíc, zásuviek, utretie stola, poskladanie oblečenia a podobne. Pre dieťa je miesto hračiek na podlahe, koberci, stole – tam, kde ich používa, lebo vtedy sú. Malé deti nemajú rady, keď hračky „zmiznú“.
Dobrou myšlienkou je zosúladiť obe potreby – nevyžadujme od dieťaťa okamžité a úplne presné upratovanie hneď po vydaní pokynu, ale zároveň neumožňujme úplný neporiadok a chaos v škôlke. Vytvorme možnosť skladovať hračky v „priehľadných“ nádobách a boxoch, aby boli pre dieťa viditeľné.
Dôležitá je aj organizácia miestnosti v škôlke – s ľahkým prístupom k úložným priestorom, so skrinkami na boxy a s označeniami (napr. nálepkami), ktoré pripomínajú, kde majú jednotlivé predmety byť uložené.
Ďalším dôležitým aspektom je, že upratovanie hračiek učíme dieťa podobne ako iné zručnosti – prostredníctvom modelovania. Nároky prispôsobujeme veku dieťaťa.
Dieťaťu mladšiemu ako 2 roky ukazujeme a opisujeme jednoduché činnosti spojené s odkladaním hračiek – „kocky do krabice, bábiky do zásuvky…“. Dieťa pozoruje, podáva hračky dospelému.
Po 2. roku života môžeme dieťa postupne zapájať do spoločného upratovania – učíme ho postupnosť krokov, dávame mu možnosť výberu. Môžeme sa napríklad opýtať: „Čím chceš začať – uložiť autíčka alebo schovať kocky?“ To pomôže udržiavať poriadok už aj v jasliach.
Trojročné dieťa potrebuje pomoc pri plánovaní a organizovaní svojho konania, najmä ak je neporiadok veľký. Môžeme navrhnúť pomoc: „Ja schovám autíčka a ty plyšových medvedíkov a bábiky, alebo opačne?“ alebo inštruovať: „Najprv autíčka do krabice… teraz pastelky do krabičky.“
Štvorročnému dieťaťu zverujeme samostatné úlohy, ale poskytujeme mu „návod“ na ich vykonanie a kontrolujeme, ako si poradí (necháme ho 3–5 minút a potom skontrolujeme, čo sa mu podarilo). Zadávame jeden pokyn naraz (krátky a konkrétny) a ďalší až po jeho splnení. Často deti ešte potrebujú podporu pri udržiavaní pozornosti na danej činnosti (pretože sa ľahko rozptýlia a začnú sa hrať s tým, čo práve upratujú).
Nezávisle od veku musíme vždy oceniť snahu dieťaťa, najlepšie opisným spôsobom a uznaním jeho úsilia: „Výborne, autíčka sú na poličke, dal si si na tom záležať.“
Samostatné upratovanie môžeme očakávať od štvorročného dieťaťa, ak sme mu predtým ukázali, čo táto činnosť obnáša, postupne ho zapájali do upratovania, zadávali jednoduché, konkrétne a opisné pokyny, kontrolovali ho počas upratovania a podporovali jeho snahu.
Napríklad namiesto príkazu „Uprac si hrací kútik“ môžeme povedať: „Ulož autíčka na poličku, teraz kocky do krabice, výborne, všetky hračky si schoval.“
Pri učení detí upratovať sa oplatí využiť úlohu hry v procese učenia a vychádzať zo zásad pedagogiky Márie Montessori, ktorá sa zameriava na prechod od detských hier k prvkom práce. Metóda Montessori kladie dôraz na to, čo dieťa zaujíma, prebúdza jeho zvedavosť a prináša mu uspokojenie, čím vedie k úspechu. V tejto koncepcii dospelí zabezpečujú, aby dieťa malo pripravené prostredie s vhodnými materiálmi a nástrojmi na učenie rôznych zručností.
Preto, keď organizujeme dieťaťu jeho prostredie, či už v jasliach alebo v škôlke, postarajme sa o to, aby v ňom boli organizéry a nástroje, ktoré sa používajú pri každodennom upratovaní, napríklad upratovací set so stojanom, pracher na koberce, vysávač, sušička na bielizeň alebo práčka.
Vďaka tomu sa dieťa už v ranom veku prostredníctvom prirodzenej hry pripraví na budúce povinnosti. A zároveň sa učenie upratovania stane preň atraktívnou činnosťou a skvelou zábavou.
Autor: A. Wrzesiak
