Ako pomôcť dieťaťu prekonať separačnú úzkosť
Čo je separačná úzkosť?
Separačná úzkosť – jeden z typov úzkostných porúch u detí – je chronická a nadmerná úzkosť spojená s rozchodom s osobou, na ktorú je dieťa silno viazané (zvyčajne rodičom, častejšie matkou). Môže to byť aj úzkosť z opustenia domu.
Separačná úzkosť má vývojový charakter – ak sa vyskytuje v ranom detstve (medzi 6. mesiacom života a 5. rokom života), trvá len krátko (2-3 týždne) a nemá nadmerný, trvalý vplyv na dieťa a rodinu – nepredstavuje dôvod na znepokojenie. Stáva sa patologickou, keď pretrváva viacero týždňov, znemožňuje dieťaťu každodenné fungovanie a vyskytuje sa u starších detí (nad 5 rokov).
Separačná úzkosť má často epizodický charakter, čo znamená, že sa môže objaviť iba v určitých situáciách, vyskytovať sa periodicky. Častejšie sa diagnostikuje u dievčat a jedináčikov. Príznaky separačnej úzkosti môžu byť rôzne u rôznych detí, zvyčajne u mladších detí sa objavuje viac symptómov ako u starších. V porovnaní s inými typmi úzkostných porúch trvá kratšie, ale môže mu byť prítomná špecifická fóbia alebo generalizovaná úzkostná porucha.
Aké sú príznaky separačnej úzkosti u malých detí?
Aké udalosti a postoje okolia môžu vyvolať separačnú úzkosť?
Ako zabrániť separačnej úzkosti?
Na čom spočíva terapia separačnej úzkosti?
Aké sú príznaky separačnej úzkosti u malých detí?
Hlavným príznakom separačnej úzkosti je silný protest dieťaťa v situácii rozchodu s osobou, na ktorú je dieťa silno viazané. Protest sa môže vyskytnúť aj pri predpokladanom rozchode alebo pri odchode z domu (aj v prítomnosti rodičov). Dieťa reaguje plačom, krikom, útekom, psychomotorickým nepokojom, náhlym hľadaním danej osoby.
Dieťa môže tiež verbálne vyjadriť silný nepokoj o stratu blízkej osoby alebo o tom, že jej hrozí nejaké zranenie. Vyjadruje obavy, že sa stane niečo zlé, čo ich oddelí od mamy alebo spôsobí potrebu opustiť dom.
Úzkosť zo separácie spôsobuje, že dieťa nechce chodiť (alebo odmieta ísť a nejde) do škôlky/školy (alebo na iné miesta bez rodiča), potrebuje dlhé presviedčanie alebo nezostane doma bez osoby, s ktorou je silno spojené.
Veľmi často deti, ktoré zažívajú separačnú úzkosť, sa sťažujú na zlé rozpoloženie, cítia a hlásia fyzické ťažkosti (bolesti hlavy, brucha), ktoré sa zhoršujú v situácii blížiaceho sa rozchodu. Preto napríklad tesne pred odchodom do škôlky deti začínajú prudko plakať, protestovať, skrývať sa alebo zvracať.
Dieťa môže mať tiež problémy so zaspávaním, najmä ak nemá v blízkosti osobu, s ktorou je silno spojené. Nevyjadruje súhlas so spánkom mimo domu. Často má nočné mory (napríklad, že ho uniesli, že sa rodičovi niečo stalo, …).
Charakteristickým znakom je aj tendencia detí k neustálemu kontrolovaniu okolia (Kedy sa vrátiš? Kam ideš?), opakovanému pýtaniu sa na prítomnosť dôležitej osoby (Ale budeš tam so mnou? Nikam nepojdeš? Zostaneš so mnou? Môžem spať s tebou?).
Typické je aj neadekvátne správanie dieťaťa k situácii, napriek pokusom o upokojenie a presviedčanie zo strany okolia (Nepôjdem sám, Nepustím ťa). Dieťa sa fixuje na problém, v okamihu emocionálneho vzrušenia nie je schopné prijímať logické argumenty, viesť dialóg. Často verbálne vyjadruje svoje emócie (Bojím sa tam ísť.), ale nevie uviesť ich príčinu.
Pri výraznom zhoršení úzkosti môžu deti prejavovať dokonca agresívne a opozičné správanie. Impulzívne správanie dieťaťa, ktoré pociťuje separačnú úzkosť, býva zvyčajne ustáleným spôsobom reagovania na situácie, ktoré dieťa subjektívne vníma ako hrozbu. Pretože malé deti majú problémy s vyjadrovaním negatívnych emócií, ich spôsoby zvládania stresu nie sú úplne vyvinuté, a preto v situáciách, ktoré považujú za nebezpečné – úzkosť sa prejavuje prostredníctvom negatívneho alebo dokonca agresívneho správania.
Na diagnostiku separačnej úzkosti musia tieto príznaky (aspoň tri) pretrvávať minimálne štyri týždne.
Aké udalosti a postoje okolia môžu vyvolať separačnú úzkosť?
Väčšina úzkostných porúch u detí je spôsobená súborom faktorov, zriedka môžeme určiť jednu priamu príčinu. Podnetom, ktorý priamo vyvoláva separačnú úzkosť, býva najčastejšie konkrétna udalosť, ktorá má pre dieťa charakter traumy (aj keď podľa hodnotenia dospelého táto udalosť nemusí byť traumou).
Medzi udalosti, ktoré najčastejšie vyvolávajú separačnú úzkosť, patria:
• Udalosti spojené s reálnou alebo domnienkovanou stratou blízkej osoby (dlhšia neprítomnosť rodiča, napríklad kvôli pracovnej ceste, pobytu v nemocnici, rozdelenie s rodičom v dôsledku rozvodu, choroba alebo smrť niekoho blízkeho),
• Značné zmeny v najbližšom okolí dieťaťa (napríklad sťahovanie do nového domu, zmena škôlky alebo školy, príchod mladšieho súrodenca alebo nového partnera niektorého z rodičov),
• Prvé vzdelávacie udalosti (nastúpenie do jaslí, škôlky, začiatok výučby v predškolskej triede alebo v prvej triede),
• Zmeny každodenného rytmu života dieťaťa (napríklad absencia v škole po dobu aspoň týždňa).
V mechanizme vzniku separačnej úzkosti je dôležitá aj genetická náchylnosť na nadmerné reagovanie úzkosťou, celkový zdravotný stav dieťaťa, atmosféra v rodine a postoje rodičov.
Deti sa učia od rodičov úzkostným reakciám rovnakým spôsobom, akým nadobúdajú iné zručnosti. K vzniku separačnej úzkosti môže prispieť jav indukcie úzkosti (zasievanie), teda nevedomé prenášanie nepokoja cez dospelého – dieťa pozoruje a napodobňuje emocionálne reakcie blízkych osôb v konkrétnych situáciách. Ak pri odprevádzaní dieťaťa prvýkrát do škôlky mama cíti veľkú úzkosť, obracia sa na dieťa slovami „neboj sa, všetko je v poriadku, určite pre teba prídem, budem ti chýbať, ale zvládneme to“ – dieťa si s veľkou pravdepodobnosťou tento signál vyloží ako – som v nebezpečnej situácii, treba sa báť; je možné, že rodičia neodvezú dieťa zo škôlky; mama mi bude chýbať a nemôžem ju takto nechať.
Je veľmi dôležité, aby rodičia neposilňovali (verbálne ani neverbálne) úzkosť prejavovanú dieťaťom alebo správanie dieťaťa spojené s vyhýbaním sa.
Ak dieťaťu, ktoré cíti úzkosť, venujeme pozornosť nesprávnym spôsobom (napríklad ho nadmerne utešujeme, sľubujeme mu veľké odmeny za prekonanie úzkosti alebo naopak – zľahčujeme vyjadrené obavy, kritizujeme ich, vysmievame), nevedomky tým posilňujeme úzkosť.
Nevhodné môže byť aj naznačenie a slovná pochvala vyhýbavého správania. Napríklad – ak rodič počas prechádzky neustále pripomína dieťaťu „neodďaľuj sa odo mňa, lebo sa stratíš“, dieťa s veľkou pravdepodobnosťou zareaguje tak, že sa drží rodiča za ruku a vzdá sa napríklad samostatného objavovania detského ihriska. Pochválenie takéhoto správania zo strany rodiča „si veľmi šikovné“ spôsobí, že vyhýbavé správanie sa posilní a správa „som v bezpečí iba, keď som blízko mami“ sa upevní.
Oveľa lepšie je pri príchode na ihrisko dať dieťaťu správu „stanovujeme pravidlo, môžeš sa hrať na ihrisku sama, ale neodídeš za plot a zavoláš ma, keď budeš chcieť vyliezť na tú vysokú rebríkovú plošinu“, a potom dieťa pozorovať z bezpečnej vzdialenosti.
Môže sa tiež stať, že prejavy separačnej úzkosti dieťaťa začnú dieťaťu paradoxne a nevedome prinášať určité výhody (pozornosť rodičov, zostanie doma), čo umožňuje ovplyvniť určité postoje okolia. Ak spôsob reagovania okolia na prejavy separačnej úzkosti poskytuje dieťaťu pozornosť alebo mu umožňuje vyhnúť sa ťažkej situácii, posilní to jeho úzkosť.
Veľmi dôležité je, že niektoré faktory, situácie a správanie rodiča u jedného dieťaťa môžu vyvolať úzkostný stav, zatiaľ čo iné dieťa na tieto isté podnety nezareaguje úzkosťou. Existujú tiež rozdiely medzi mladšími a staršími deťmi. Riziko vzniku separačnej úzkosti je väčšie u detí, ktoré majú úzkostné sklony, ktoré už takýto stav zažili, alebo majú v rodine niekoho, kto trpí úzkostnou poruchou.
Pamätajme tiež, že faktory, ktoré posilňujú úzkosť (aj separačnú), môžu zahŕňať kofeín (obsiahnutý v Coca Cole, Ice Tea, čokoláde) – toto stimuluje nervový systém, spôsobuje zrýchlenie srdcovej frekvencie, úzkosť (čo dieťa môže mylne interpretovať ako príznaky úzkosti). Podobne bude pôsobiť aj nadbytok cukru (spôsobuje uvoľnenie inzulínu v tele, hladina cukru stúpa a potom rýchlo klesá, čo dieťa môže vnímať ako pocit nevoľnosti). Príznaky úzkosti sa tiež zhoršujú počas infekcií, pri ochoreniach štítnej žľazy, môžu byť vedľajším účinkom niektorých liekov, napríklad niektorých antihistaminík.
Na vznik úzkostných porúch, vrátane separačnej úzkosti, vplýva aj súčasná „plaga“ – nadmerné pozeranie televízie, používanie telefónov, tabletov a podobne. Nejde len o to, že dieťa môže vidieť napríklad rozprávku, ktorá ho niečím vystraší, ale aj o to, že preťaženie nervového systému zvyšuje jeho náchylnosť na pocit úzkosti.
Ako zabrániť separačnej úzkosti?
Zabránenie separačnej úzkosti v situáciách, kde predpokladáme ich výskyt (napríklad služobná cesta mamy, nutnosť prespať u babičky, zostať v škôlke a pod.)
Ak predpokladáme, že u dieťaťa nastane separačná úzkosť, môžeme využiť niekoľko metód, ktoré mu uľahčia adaptáciu na novú alebo náročnú situáciu.
Metóda upozorňovania – spočíva v poskytnutí dieťaťu informácií, zoznámení ho so situáciou rozlúčky ešte pred jej nastatím. Napríklad – pred začiatkom škôlky je dobré dieťaťu ukázať budovu, predstaviť mu budúcu učiteľku, umožniť mu hru s rovesníkmi v prítomnosti rodiča.
Metóda krok po kroku – spočíva v postupnom zvyšovaní náročnosti situácie rozlúčky. Najprv cvičíme s dieťaťom krátke rozlúčky (napríklad mama vyjde do druhej izby na 5 minút, potom na 10 minút), postupne dlhšie (mama ide vyhodiť smeti). Postupne zväčšujeme vzdialenosť medzi mamou a dieťaťom (najprv mama ostáva blízko domu, postupne ďalej, napríklad ide ku kaderníčke).
Používanie „útěšiteľov“, náhradníkov, amuletov – odovzdať dieťaťu pred rozlúčkou novú hračku, ktorá má nahradiť rodiča, kým sa nevráti, nechať predmet pripomínajúci rodiča (napríklad šál mamičky), darovať amulet pre šťastie – zmierňuje úzkosť, zvyšuje sebadôveru.
Používanie „odmien“, posilnenie správania, ktorým dieťa zvládlo rozlúčku – môžu to byť ústne pochvaly, príjemné spoločné zážitky (kino, bazén), kulinárske odmeny, prípadne malé materiálne odmeny. Môžeme tiež využiť takzvané systém žetónov (nálepky, gaštany, cestoviny) – dôležité je, aby posilnenie bolo poskytnuté čo najskôr po ukončení rozlúčky.
Odnaúčanie dieťaťa proti vyhýbavému právaniu a úniku – vyhýbanie/únik zhoršuje úzkosť pred separáciou, zvyšuje pravdepodobnosť ďalších protestov. Ak rodič ustúpi v situácii silného protestu dieťaťa (napríklad sa rozhodne neísť von, pretože dieťa plače), dieťa dostane spätnú informáciu, že jeho správanie je účinné. Preto, ak sme už nútení zostať s dieťaťom doma, pretože ráno vracalo, venujme čas nie super zábave, ale napríklad prečítajme knihu alebo zorganizujme situáciu, kde dieťa zostane aspoň na chvíľu bez nás (napríklad pod opaterou babičky), aj keď nešlo do škôlky.
Výnimku tvoria situácie, v ktorých máme úplnú istotu, že dieťa naozaj nie je pripravené na rozlúčku, v minulosti sa s ňou nedokázalo vysporiadať, nepohodlie spojené s rozlúčkou neustúpilo a úzkosť pred separáciou sa ešte viac zintenzívnila (tzn. začala sa objavovať v nových situáciách alebo zosilnela).
Rada: Fyzická blízkosť rodiča zvyčajne zvyšuje úzkosť pred separáciou, často lepší výsledok prinesie rýchle rozlúčenie a následne sa uistiť, ako si dieťa poradilo, a prípadne skrátiť dobu rozlúčky.
Čo môže urobiť dospelý?
- Snažiť sa pochopiť úzkosť dieťaťa.
- Ukazovať metódy, ako sa vysporiadať s úzkosťou a inými pocitmi (môžeme využiť pomoc ponúkanú Insgrafom, pomáhať pri ich rozpoznávaní, pomenovávaní a vyjadrovaní).
- Posilňovať (s mierou) motiváciu dieťaťa vyrovnať sa s emóciami, pripomínať, že úzkosť sa nedá prekonať hneď, ale je to možné (pretože úzkosť vždy klesá).
- Pripomínať dieťaťu, aby používalo metódy podporujúce zvládanie napätia (vizualizačné cvičenia, relaxačné techniky, dýchacie cvičenia, masáže, rozprávková terapia).
- Zvyšovať pocit bezpečia dieťaťa, ubezpečovať ho, že je pre nás dôležité, že ho milujeme a akceptujeme (aj keď mu neumožníme niektoré správanie).
- Nekomentovať emocionálne problémy dieťaťa, najmä v prítomnosti iných, neporovnávať ho s inými deťmi, vyhýbať sa nadmernej kritike alebo vtipkovaniu na účet dieťaťa.
- Dodržiavať dohodnuté pravidlá.
Rozhodne by sme nemali zľahčovať emócie dieťaťa alebo im odporovať (napr. „Nemáš sa čoho báť!“), komentovať jeho problémy, zahanbovať ho pred ostatnými, byť netrpezliví alebo vyvodzovať následky za to, že sa dieťa bojí.
Na čom spočíva terapia separačnej úzkosti?
Ak reakcie úzkosti začnú nadobúdať patologický charakter (trvajú viac ako 3-4 týždne, sú veľmi silné, dezorganizujú život rodiny), dieťa by malo byť konzultované psychológom alebo detským psychiatrom a v prípade diagnostikovania separačnej úzkosti by malo byť zaradené do terapie.
Najúčinnejšou terapiou separačnej úzkosti je behaviorálno-kognitívna terapia. Na prvé stretnutie s psychológom, ktoré má za cieľ vykonať rozhovor a identifikovať problém, by sa mali prihlásiť rodičia (aby dieťa nebolo svedkom rozhovoru o jeho problémoch). Nasledujúce terapeutické stretnutia sú zamerané priamo na dieťa, ale s účasťou rodiča ako podporujúcej osoby (napr. počas vykonávania „úloh“ doma).
Cieľom terapie je celkovo naučiť dieťa (s príslušnou podporou) vyrovnať sa so situáciou, ktorej sa bojí. Základom práce je nadviazanie kontaktu s dieťaťom tak, aby sa cítilo bezpečne a malo dôveru v terapeuta. Terapia zvyčajne začína tzv. psychoedukáciou, teda poskytnutím vedomostí dieťaťu o separačnej úzkosti – používa sa pri tom bajkoterapia (pre mladšie deti) alebo rozhovor (často s využitím kreslenia), ktorý priblíži podstatu fungovania úzkosti (čo je úzkosť, ako pôsobí na naše správanie a telo, aké sú jej charakteristiky, ako sa s ňou dá vyrovnať).
V terapii je dôležitá zásada, že čím skôr dieťa opäť postavíme do situácie, ktorej sa chce vyhnúť, tým ľahšie bude prekonávať separačnú úzkosť. Používa sa metóda tzv. postupnej expozície – dieťa musí najprv čeliť situácii, ktorá vyvoláva menší nepokoj, potom postupne sťažovať situácie vyvolávajúce čoraz väčšiu úzkosť. Na tento účel sa vytvára „zoznam strachov“ s dieťaťom, teda zoznam situácií rozlúčky, ktoré vyvolávajú úzkosť rôznej intenzity, s presným popisom. Zavádza sa tzv. škálovanie, teda číselná alebo obrazová škála, ktorá má dieťaťu pomôcť určiť intenzitu úzkosti.
Ďalšia práca spočíva v postupnom vystavovaní dieťaťa ďalším situáciám zo zoznamu (každú situáciu sa opakuje viackrát), aby dieťa v bezpečných podmienkach, s pomocou dospelého a využitím predtým naučených spôsobov znižovania napätia (napr. vizualizačné cvičenia, dýchacie techniky), konfrontovalo svoje obavy a získalo presvedčenie, že ich dokáže zvládnuť. Počas terapie sa dieťa učí rozpoznávať signály úzkosti prichádzajúce z tela, identifikovať myšlienkové procesy sprevádzajúce vzrušenie a reagovať na tieto signály vhodnými stratégiami zvládania úzkosti.
Ak chcete podporiť terapiu, je dobré využiť didaktické pomôcky spoločnosti Insgraf. Jednou z ponúkaných pomôcok je „Podložka na vydupávanie hnevu“, čo je pomôcka, ktorej úlohou je uľahčiť vyjadrovanie emócií prijateľným spôsobom.
Ďalšou pomôckou, ktorá môže byť užitočná pri terapii, sú farebné vankúše emócií alebo podložky emócií, ktoré pomáhajú hovoriť s deťmi o emóciách priateľským a prístupným spôsobom.
V obchode Insgraf nájdete viac didaktických pomôcok na podporu detí v rozvoji emocionálnych kompetencií a tiež nevyhnutné nábytkové vybavenie pre terapeutické miestnosti.
Autor: A. Wrzesiak – klinický psychológ
